A picture

Obecný rozhlas


MS_logo_


VC

Užitočné odkazy

Mobilná aplikácia

v obraze

Sledujte informácie z nášho webu na svojich inteligentných telefónoch. Využívajte našu novú mobilnú aplikáciu - V OBRAZE.

Voľne k stiahnutiu:

google playApp store

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, sobota 2. 11. 2024
oblačno 15 °C 5 °C
oblačno, dosť čerstvý severozápadný vietor
vietorSZ, 5.59m/s
tlak1026hPa
vlhkosť67%

Obsah


 

 


SPV - Nové logo (2019)ABT - Új címer (2019)Spolok priateľov vína
Dolné Obdokovce


Spolok priateľov vína Dolné Obdokovce (Alsóbodoki Borbarátok Társulata) bol založený v roku 2009. Vinohradníctvo v Dolných Obdokovciach má však oveľa dlhšiu históriu. Vinohrad mal svoje výsostné postavenie, preto aj správanie sa ľudí bolo primerane regulované. Život na vinohrade však nebol preorganizovaný. Poskytoval možnosti aj k pestovaniu a utužovaniu sociálnych vzťahov. Najpevnejšie väzby medzi vinohradníkmi vznikali medzi susedmi pivníc alebo viníc. Navzájom sa často pohosťovali, rozprávali anekdoty a legendy, tiež o starých časoch, o počasí, o prácach na vinohrade či o budúcnosti ľudstva. Skupina ľudí sa nazývala "party" (partia). K vínku si dali niečo ťažšie (slanina, klobása s cibuľou). Niektorí mali aj "tajné zásoby jedla" v pivnici pre prípadné návštevy.

Ku kultúre vína sa viazala aj ľudová slovesnosť. O bodockom víne sa hovorilo, že Vinum de Bodok, aki issza boldog (t,j. Víno bodocké, kto ho pije šťastný je). To už len zlé jazyky hovorievali, že Vinum de Bodok, aki issza bolond (Víno bodocké, kto ho pije, hlúpy je). Významné miesto mali aj piesne o vinohradoch či o víne. Unikátna pre našu obec je pieseň A bodoki szőllőhegy aljában (t.j. Pod bodockým vinohradom (Fehér, 2017).


Kontaktné údaje


Celý názov spolku:
Spolok priateľov vína

Adresa:
Dolné Obdokovce 103
951 02 

Predseda spolku: Ing. Gejza Varga

Ďalší členovia organizačného výboru:
Bene Ladislav
Gyepes František
Gyepes Patrik
Gyepes Pavel
Ing. Brath Miroslav
doc. Ing. Fehér Alexander PhD.
Szabó Silvester
Gálik Peter

Združenie má mnoho ďalších členov, ktorí sa pravidelne podieľajú na aktivitách Spolku priateľov vína v Dolných Obdokovciach

Kontakt:
Tel.: 
+421 905 600 285 (Ing. Gejza Varga)
Mail: drevarvarga@stonline.sk
Web: www.bodok.sk


Tradičné vinohradnícke práce na Bodoku


Tradičný spôsob pestovania viniča závisel najmä od miestnych odrôd a podmienok prostredia (predovšetkým od pôdy a klímy). O odrodách pestovaných pred fyloxérou nemáme takmer žiadne poznatky a na Podzoborí je iba niekoľko obcí, kde si ešte pamätajú na také sorty ako Borošbival („vínny buvoľ”), Böklöč, Čeke, Töklevelő („tekvicolistý”), Jakabi („jakubský”) és Boldogassoni („Matky Božej”).

Pôvodné logo Spolku priateľov vína (2009 - 2019)Od rozšírenia štepeného viniča na začiatku 20. storočia začali dominovať také odrody, ako Ezerjó, Rizling (rozumej Rizling vlašský), Vertelín (Veltlínske zelené), Oportó (Portugalské modré), Kadar (v skutočnosti Bratislavské či Cetínske biele), Časla (Chasselas, Chrupka) a už odvtedy takmer celkom zabudnutý Mézešfehér („medové biele”). Podobne ako v ostatnej časti krajiny, aj tu mali prevahu odrody pochádzajúce najmä z oblasti Čierneho mora („proles pontica” ca. 50 %). Dnes už ale pestujeme najmä odrody západnej proveniencie („proles occidentalis” ca. 70 %) a podiel tzv. východných odrôd sa znížil z 25 % na 15 % („proles orientalis”). Najrozšírenejším podpníkom bol „ripália” alebo „ripár” (správne Riparia portalis) a už dnes takmer úplne vymizol aj historický samorodák, biele „Otello”(v skutočnosti Noah).


Prvým krokom pestovania viniča bola výsadba a tak ako veľká časť činností vo vinohrade, aj túto prácu vykonávali výlučne muži. Vo väčšine vinohradov veľmi ani netolerovali prítomnosť žien a zvlášť nie bodockí „Turci”. Vzácnu výnimku tvorili snáď len susedné Pohranice. Do 18. storočia boli celkom bežné slobodné zábery pôdy uskutočňované najmä vyklčovaním lesov (na Podzoborí: „nitváň”) a na takto získaných pozemkoch sa zakladali vinice zbavené (aspoň prechodne) daňových povinností. Lemy lesov boli zachované za učelom vytvorenia ochranných vetrolamov („gát”), ktoré sa na Bodoku zachovali aspoň čiastočne až dodnes (tzv. Rákóczi-gát). V minulosti prúty ušľachtilých odrôd jednoducho vpichli do zeme alebo ich rozmnožovali potápaním z pňov, ale po výskyte fyloxéry ich začali štepiť do amerických podpníkov. Štepy uchovávali v drevených debniach naplnených pilinami („štepenie v kysni”), a po zakorenení ich vysádzali „pod motyku” alebo „za vrták” do „regírovanej” pôdy – teda obrátenej viacúrovňovým rýľovaním hlbokým viac ako pol metra. K narastajúcim hlavám krov postavili kolíky, takmer výlučne vyrábané doma z „agačového” dreva. V minulosti bol spon výsadby hustejší, ako v súčasnosti.


Jeden z prvých európskych popisov ročných vinohradníckych prác pochádza od Lamprechta (15. storočia), a z neskorších období poznáme niekoľko podrobnejších údajov aj z našich regiónov (napr. od Juraja Fándlyho z oblasti Trnavy, z konca 18. s.). Vinohradnícke práce zemepána našej obce, nitrianskeho biskupstva, sú doložené v nitrianskom hospodárskom direktóriu (Directorium praefectorale et oeconomicum z r. 1800). V tých rokoch, v januári pripravovali kolíky a iné drevené náradie, vo februári stáčali víno z kvasníc (!). Ďalej nasledoval rez viniča a ešte pred pučaním aj rýľovanie alebo okopávanie. V apríli znova zatĺkali kolíky, v máji uväzovali vinič a podľa potreby aj odburiňovali. V júni okopávali druhýkrát (ešte pred kvitnutím), v júli vylamovali zálistky (pletie, plevačka). V auguste už opäť viazali, odstraňovali prebytočný obrast a okolo dvadsiateho okopávali tretí a zároveň posledný raz. V septembri pripravili nádoby, oberali v októbri a následne povyťahovali kolíky. Aj najstarší pamätníci opýtaní na konci 20. storočia si pamätali podobný sled prác. V niekoľkých podzoborských obciach hlavy viniča prekryli na zimu pôdou, ale táto práca vôbec nebola typická na Bodoku. Viac to bolo rozšírené, dokonca aj dnes sa praktizuje v oblasti Veľkého Cetína (v Čechynciach rozšírené o niečo neskôr), ale stretli sme sa s tým aj v Štitároch, Hrnčiarovciach, eventuelne aj v Jelšovciach či v Hornom Ohaji. V Dolnom Vinodole rady pníkov prekrývali zemou pomocou pluhu, ťahaného konským záprahom, v Hornej Kráľovej túto prácu nazývali „čirkézéš” („kuriatkovanie”). Prvou prácou na konci zimy bol rez viniča, ktorý realizovali vinohradníckym nožom, neskôr nožnicami. Na Bodoku poznáme jeden takýto zachovaný nôž („krivý nôž”) z 19. storočia, ktorý mal z chrbtovej strany čepele sekerovitý výčnelok pre dôkladnejšie očistenie krov. Vinohradnícke nože si ľudia zabezpečovali z Nitry, ale aj v Kolíňanoch bol jeden miestny kováč, schopný takýto nôž vyrobiť podľa priania zákazníka (na Bodoku bol nájdený aj jeden stredoveký vinohradnícky nôž z 12.-15. stor.). Časom rezu bol január, ale niektorí vinohradníci ho nechávali na studené dni februára. Prút skrátený rezom sa dodnes nazýva „čap” (čapík), zachované ešte spiace púčiky sa označovali ako „sem” (očko). V minulosti uprednostňovali krátke, menej často – podľa nárkov a odrody – dlhé čapíky, pričom dlhé prúty (sále, maďarky) si nechali najmä po rozšírení opory s drôtenkou („drótové”). Správne rezaný a tvarovaný ker postupne nadobudol formu „husacieho koša”. Hoci rez viniča bol náročný na odbornú pripravenosť vinohradníka, niektorí tvrdili, že rezať vie aj somár (údajne preto, lebo sa niekomu stalo, že letorasty jeho vinice požierala koza a ten vinohrad priniesol vyššiu úrodu, ako vinohrad rezaný gazdom). Po reze nasledovalo prvé okopávanie („veľké okopávanie” alebo „rýľovanie”). V minulosti rýľovanie nebolo rozšírené, hlbšie obrábanie pôdy vykonávali s tzv. veľkou motykou – „naďkapa” (tiež „viničná motyka”, „hrobárska motyka”), rýľovanie sa rozšírilo namä od svetových vojen. Potom nasledovalo prvé viazanie, pričom na uväzovanie letorastov používali lyko z vŕby, zväzok slamy, kukuričné šúpolie, lístie z ostríc, vlákno atď. Typickým materiálom na viazanie bola „rafia” alebo „grafia” z rastlinných vlákien, ktorú kupovali v obchodoch. Menším zázrakom bolo, že túto prácu mohli vykonávať aj ženy. Na Podzoborí sa pri tejto príležitosti spievali ľudové piesne typicky viazané iba k tejto udalosti. Po viazaní viniča nasledovalo druhé, plytké okopávanie či škrabanie, tzv. „šintovanie”. Používali k tomu menšiu trojhrannú motyku, prípadne široký škrabák („šintölő”). Na Bodoku vidlicovitá motyka – krampla alebo rohačka (dvojzubá „graca”) nebola veľmi rozšírená, používali ju najmä v obciach s kamenistou pôdou, napr. v Štitároch, Hrnčiarovciach, Mecheniciach a Bádiciach. Na Bodoku ju používali iba ojedinele pri opatrnom prekyprovaní pôdy okolo pňov. Bolo to staré historické náradie Podzoboria, ktoré sa objavilo na nitrianskych pečatiach už v 18. storočí. Ďalšie práce v poradí boli druhé a tretie viazanie kombinované s „pucovaním” (zožínanie vrcholcov, preriedenie atď.). V minulosti ľudia poznali iba málo chorôb, proti fyloxére bojovali so štepením do amerických podpníkov, proti najznámejším hubovým chorobám (peronospóra, múčnatka) sa bránili postrekom s „gálicom” (v skutočnosti išlo bordoovskú zmes pozostávajúcu z vápna a modrej skalice). Vykonávali iba dva postreky, pri prvom rozpustili 1 kg modrej skalice a 2 kg vápna v 100 l vody, pri druhom postreku dávku prísad zvýšili zhruba o 20-50 %. Na „špricovanie” používali zväzok trávy alebo slamy, niekedy aj cirokovú metlu alebo štetec vyrobený z konského chvosta. Šikovnejši vytvorili doma z dutej rúry alebo konára „vodnú pušku”. Neskôr kupovali medené striekačky, okrem iných výrobcov najmä od nitrianskeho remeselníckeho majstra Júliusa Jedličku. Zo škodcov poznali najmä druh hmyzu ľudovo nazvaný „vincellér” či „vincúr”, ale proti nemu nebojovali špeciálne, okrem mechanického odstraňovania. Proti vtákom postavili prefíkaných strašiakov. Tretie okopávanie bolo už koncom leta (s malou motykou) a v októbri nasledovala najveselšia práca: oberačky! Termín vinobrania určil horský richtár či vinčný majster zvaný „peregmešter”, zvyčajne sa oberalo v októbri. Hlavná nádoba oberačiek bola putňa – u nás zvaná „puttoň” (o prácach spätých s prípravou vína plánujeme napísať do katalógu vín v r. 2015). Oberačky netrvali týždne alebo mesiace ako teraz, ale za jeden týždeň sa obralo všetko a potom už chodili iba „bengovať”. Po oberačke nasledoval bál, ktorý bol spojený s hravou krádežou strapcov hrozna a s inými huncúdstvami. Na jeseň alebo cez zimu pohnojili pôdu maštaľným hnojom („ganaj”), ktorý podľa možností aj hlboko zakopali. Hnoj privážali na vinohrad na vozoch, vo vinici ho rozvážali v „košoch” alebo pri širšom spone aj jednokolesovým tzv. „tragačom”. Bolo známe aj iné transportné zariadenie, ktorého plocha mala štyri rúčky a bola bez kolesa (tzv. „nosigla”). Rozhadzovanie hnoja zabezpečovali vidlami („vella”). Aby nezhutnili pôdu, ktorá v tomo období bývala vlhká, v hlavných smeroch pohybu na povrch pôdy rozmiestňovali drevené dosky. Odumreté pne vyklčovali úzkou klčovnicou či krčovničkou (tu „tövető”). A takto pomaly končil rok, a s ním i všetko šťastie a smútok. No práce vo vinohrade neskončili nikdy a po zimnej oprave náradia sa už gazdovia pripravovali na rez viniča v ďalšom roku ...

doc. Ing. Alexander Fehér, PhD.


Použitá literatúra:


www.bodok.sk
Fehér, A. 2017. in Varga, G. - Gyepes, F. Katalóg vín. 9. Bodocká koštovka vín 22.4.2017. 1. vyd. Dolné Obdokovce : Spolok priateľov vína Dolné Obdokovce/Alsóbodoki Borbarátok Társulata. 2017. 44 s.